Cesta autobusom, naspäť, tam, čo nazývame domovom. Menšia nehoda s fotoaparátom, ktorý nie je môj, ma pred cestou prinútila plakať. Plakala som, fňukala som, soplila som a on ma stískal, utieral mi slzy, vravel, aby som neplačkala... Teraz som sedela vedľa neho, vedľa budúceho veľkého muža. A keď vravím, veľkého, myslím VEĽKÉHO!...
V sobotu budeme spoločne počúvať rozprávku na Slovenskom rozhlase, pomyslela som si sediac vedľa neho s očami upretými na Červený kameň. Každú sobotu... Predstavovala som si, ako už nekonečne veľakrát, našu spoločnú budúcnosť. Budúcnosť, ktorá sa vôbec nemusí stať skutočnosťou.
A môže ho teda učiť aj tú nemčinu. Odmalička. Bude nadaný, skvelý, vtipný... po tatinkovi... Len nech nie je po mne. To by dopadol...
Objím ma, chcem sa cítiť bezpečne. Potrebujem sa cítiť bezpečne. Potrebujem cítiť, že niekomu na mne záleží.
Milujem. Milujem Ťa, Prvý-Posledný.